
|
Pražský hrad
na nádvoří Nejvyššího purkrabství
1. září premiéra
2. – 3. září
Začátky představení vždy ve 20.30 hodin.
|
|
|
|
|
|
|
|
Legenda z pohľadu novej generácie tvorcov
Shakespeare – to je plodnosť, sila, naplnené ňadro, perliaci pohár,
osud naplněný po okraj, valiaca sa láva, mračná snehu, čo ženie
víchrica, nekonečný dážď života, všetko v tisíckach, všetko v miliónoch.
Nič lepšie nemohol povedať Victor Hugo o Shakespearovi a pravdepodobne
ani nič lepšie, ak ide o Veselé panie windsorské. Je to jedna z
najúspešnejších Shakespearových komédií, ktorá vždy nachádza svojho
vďačného diváka. Nemali by sme zabudnúť, že Zacharova inscenácia
sa stala legendou v histórii Činohry Slovenského národného divadla.
Dnes sa k nej vraciame z pohľadu novej generácie tvorcov - v réžii
Emila Horvátha. Komediálny príbeh o zhýralom šľachticovi Johnovi
Falstaffovi, ktorému sa vysmievajú meštianske panie windsorské,
prináša na súčasné javisko ostrý satirický tón komédie dell´arte
s prvkami nemej grotesky. Shakespeare v tejto komédii oslovuje diváka
neodolateľnou formou, ktorá prináša do hľadiska výbuchy smiechu,
no zároveň aj kúsok nostalgie, ale predovšetkým dobrú pohodu a zábavu.
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Z roztratených spomienok prekladateľa
Časy, v ktorých veselé panie z anglického Windsoru po prvý raz
oficiálne zavítali do našej slovenskej Bratislavy, neboli práve
veselé. Písal sa rok 1954 – za hranicami vtedajšieho Československa
zúrila studená vojna a doma vládol tuhý totalitný režim. V tejto
situácii ma zastihla výzva dramaturgie SND, aby som pre divadlo
preložil najlepšiu veselohru svetovej literatúry, Shakespearove
Veselé panie windsorské. A bola to práca zaujímavá a vzrušujúca.
Shakespearov text sa mi odkryl ako neobyčajne inšpiratívny, bohatý
a podnetný. Čo skoro som mal pocit, že mi autor našepkáva: Neboj
sa, je to komédia, dáva ti veľa svobody, dotváraj teda a pretváraj,
umocňuj a hlavne pamätaj na javisko, na hercov a na divákov, aby
text pôsobil živo, rozmanito (podľa postáv a situácií), slobodne…
Bol som pochopitelne zvedavý, jako v tejto zaťažkávacej
skúške obstoji naša slovenčina. Dopadlo to (pre ňu) vynikajúco:
ukázala sa v plnom lesku jako jazyk tvárny, kultivovaný, bohatý,
svieži, mladý a pritom zrelý. Na každý anglický výraz sa našiel
slovenský ekvivalent. Podľa niektorých vedcov má hra o veselých
paniach v týchto časoch práve štyristo rokov. Nuž, riadne starý
svet to teda je. Ostarel aj preklad, hoci inovovaný (osvedčí sa
ešte? Uvidíme!)
O pár rokov sa naplní polstoročie putovanie fajnej
windsorskej kompánie po Slovensku. Už by sa vari patrilo jej dámy
zdraviť starosvetským „ruky bozkávam, milostivé panie“ (ale aj vám,
panna Quickly, hoci ste len „služobný duch“.)
To všetko je však minulosť. Zázračný svet divadla žije
novou prítomnosťou milej anglickej družiny u nás, panie zmenili
výzor i kostýmy, sú znova mladé a atraktívne, hotujú nám nové veselie
a bude nám s nimi celkom iste dobře.
Ján Boor
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|