William Shakesepare – Veselé paničky windsorské

 

Pražský hrad
na nádvoří Nejvyššího purkrabství

1. září premiéra
2. – 3. září

Začátky představení vždy ve 20.30 hodin.

     
 
+
 
 

Legenda z pohľadu novej generácie tvorcov

Shakespeare – to je plodnosť, sila, naplnené ňadro, perliaci pohár, osud naplněný po okraj, valiaca sa láva, mračná snehu, čo ženie víchrica, nekonečný dážď života, všetko v tisíckach, všetko v miliónoch. Nič lepšie nemohol povedať Victor Hugo o Shakespearovi a pravdepodobne ani nič lepšie, ak ide o Veselé panie windsorské. Je to jedna z najúspešnejších Shakespearových komédií, ktorá vždy nachádza svojho vďačného diváka. Nemali by sme zabudnúť, že Zacharova inscenácia sa stala legendou v histórii Činohry Slovenského národného divadla. Dnes sa k nej vraciame z pohľadu novej generácie tvorcov - v réžii Emila Horvátha. Komediálny príbeh o zhýralom šľachticovi Johnovi Falstaffovi, ktorému sa vysmievajú meštianske panie windsorské, prináša na súčasné javisko ostrý satirický tón komédie dell´arte s prvkami nemej grotesky. Shakespeare v tejto komédii oslovuje diváka neodolateľnou formou, ktorá prináša do hľadiska výbuchy smiechu, no zároveň aj kúsok nostalgie, ale predovšetkým dobrú pohodu a zábavu.

 
Veselé paničky windsorské
 
         
 
Veselé paničky windsorské
 

Z roztratených spomienok prekladateľa

Časy, v ktorých veselé panie z anglického Windsoru po prvý raz oficiálne zavítali do našej slovenskej Bratislavy, neboli práve veselé. Písal sa rok 1954 – za hranicami vtedajšieho Československa zúrila studená vojna a doma vládol tuhý totalitný režim. V tejto situácii ma zastihla výzva dramaturgie SND, aby som pre divadlo preložil najlepšiu veselohru svetovej literatúry, Shakespearove Veselé panie windsorské. A bola to práca zaujímavá a vzrušujúca. Shakespearov text sa mi odkryl ako neobyčajne inšpiratívny, bohatý a podnetný. Čo skoro som mal pocit, že mi autor našepkáva: Neboj sa, je to komédia, dáva ti veľa svobody, dotváraj teda a pretváraj, umocňuj a hlavne pamätaj na javisko, na hercov a na divákov, aby text pôsobil živo, rozmanito (podľa postáv a situácií), slobodne…
   Bol som pochopitelne zvedavý, jako v tejto zaťažkávacej skúške obstoji naša slovenčina. Dopadlo to (pre ňu) vynikajúco: ukázala sa v plnom lesku jako jazyk tvárny, kultivovaný, bohatý, svieži, mladý a pritom zrelý. Na každý anglický výraz sa našiel slovenský ekvivalent. Podľa niektorých vedcov má hra o veselých paniach v týchto časoch práve štyristo rokov. Nuž, riadne starý svet to teda je. Ostarel aj preklad, hoci inovovaný (osvedčí sa ešte? Uvidíme!)
   O pár rokov sa naplní polstoročie putovanie fajnej windsorskej kompánie po Slovensku. Už by sa vari patrilo jej dámy zdraviť starosvetským „ruky bozkávam, milostivé panie“ (ale aj vám, panna Quickly, hoci ste len „služobný duch“.)
  To všetko je však minulosť. Zázračný svet divadla žije novou prítomnosťou milej anglickej družiny u nás, panie zmenili výzor i kostýmy, sú znova mladé a atraktívne, hotujú nám nové veselie a bude nám s nimi celkom iste dobře.

Ján Boor

 
         
 

navigace

 
další stránka Úvodní Stránka předchozí stránka